Abstract:
Štúdia začína prehľadom typov odstraňovaní vokálov v latinčine, pretože nie všetky sa dajú nazvať synkopou. Najdôležitejším procesom, odlišným od toho, ktorý nazývame synkopou neprízvučného vokálu, je jav nazvaný pravidlo noundinum, pri ktorom dochádza k asimilácii, disimilácii a následnej diftongizácii. V mnohých skúmaných prípadoch totiž nemožno jednoznačne určiť, či ide o odstránenie vokálu pomocou synkopy alebo pôsobením pravidla noundinum.
Nasleduje priblíženie synkopy z typologického hľadiska a všeobecná charakteristika synkopy v latinčine vrátane jej možných spúšťacích mechanizmov spolu s príkladmi. Po latinčine je predstavená synkopa v sabelských jazykoch aj s príkladmi z oskičtiny, umbrijčiny a juhopicénčiny.
Ťažiskovou časťou predkladanej štúdie je kapitola o synkope pred /s/, za ktorou nasleduje jeden alebo viac konsonantov. Synkopa krátkeho vokálu pred klastrom sT(R) (T: okluzíva; R: l alebo r) je doložená v latinčine aj v sabelských jazykoch: lat. fēstra (popri fenestra), sēstertius, iuxtā, osk. vezkeí, minstreis, umbr. etuřstamu, mersto. Tento jav vyvoláva dôležité otázky z hľadiska historickej fonológie italických jazykov, ako aj z hľadiska typologického štúdia klastrov sT(R). Najdôležitejšou otázkou je, či treba považovať druhé /e/ napr. v slove fenestra za stojace v otvorenej slabike, alebo akceptovať sylabifikáciu *fe.ne.stra v prehistórii latinčiny, alebo naopak pripustiť (v protiklade ku communis opinio), že v latinčine bola synkopa vokálu možná aj v zatvorenej slabike s kódou /s/ (fe.nes.tra).